Globálne oteplenie alebo globálne pomätenie
Problémy a omyly správ o ekonomických dôsledkoch globálneho otepľovania
Katastrofické vízie sú obľúbený žáner nielen hollywoodskych producentov. Ekonóm Thomas Robert Malthus na prelome 18. a 19. storočia strašil súčasníkov víziou preľudneného sveta odsúdeného na hladovanie. Ropa sa mala podľa apokalyptických expertov za posledné dekády minúť niekoľkokrát. Istý čas bola obľúbená teória o prichádzajúcej dobe ľadovej. Kým ju nevystriedalo globálne otepľovanie v dôsledku emisií oxidu uhličitého. A zdá sa, že strašenie vyššou teplotou a jej hrozivými dôsledkami má tuhý koreň.
NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:
Kjótsky protokol: Veľká politika malých šancí
Drahá a ťažko dostupná alternatíva
V ekonomickej rovine vedú vedci diskusiu, aký vplyv bude mať otepľovanie na blahobyt a globálne hospodárstvo. Ostatný kamienok v mozaike je správa tímu okolo Nicholasa Sterna na objednávku britskej vlády. Na sklonku uplynulého roka vzrušila svet tvrdením, že náklady globálneho otepľovania dosahujú päť až dvadsať percent svetového HDP „odteraz až navždy“. Čo je odhad, ktorý prevyšuje tie najpesimistickejšie doterajšie kalkulácie.
Balast a fakty
Polemika o vplyve človeka na prírodu je emocionálna, často zúrivá. Ťažko sa v nej oddeľuje balast od toho, čo sa dá nazvať faktom. Environmentálny pohľad prestupuje do rôznych vedeckých disciplín. Okrem tých prírodných, ktoré sa zaoberajú vývojom počasia, sa dostáva do vied humánnych. V sociológii sa vyvinula celá vetva, ktorá dojímavo, rafinovane a cieľavedome vzbudzuje v človeku pocit viny za to, že ničí okolie. Teda tú nevinnú prírodu, ktorá sa nedokáže brániť (najznámejší český autor Jan Keller).
Správy podobné Sternovej by mali do „globálnej“ diskusie prinášať racionálne argumenty. Jej autor má za sebou skvelú kariéru akademika a ekonóma vo Svetovej banke. Dá sa mu odpustiť, že analýza vznikla na objednávku britského premiéra Tonyho Blaira, ktorý sa rozhodol svetu ukazovať zelenú tvár. Dá sa preniesť cez neduhy esejí o osude ľudstva: volanie po veľkolepých činoch, globálnych daniach a štátom podporovaných megalomanských projektoch.
Ale mala by za ním stáť solídna ekonómia. Zdalo by sa, že to tak je. Poklonu správe vystrúhali také esá svetovej ekonómie ako nositelia Nobelovej ceny Joseph Stiglitz, Robert Solow či Amartya Sen. No vyvolala aj vlnu ostrej kritiky, medzi inými od renomovaného ekonóma Williama Nordhausa. Sedemstostranový elaborát Sternovho tímu je ukážka, aká nepoctivá dokáže byť argumentácia, zahalená aurou akademického pátosu. Správa snahám ekológov, ktorí apelujú na politikov i bežných ľudí, aby chránili životné prostredie, tak skôr škodí ako pomáha.
Výška nákladov
Ekonómovia kalkulujú náklady otepľovania modelovaním vývoja na najbližšie jedno či dve storočia. Je to komplexný, komplikovaný a kontroverzný proces. Potrebujú naprojektovať vývoj klímy, populácie, ekonomický rozvoj, schopnosť adaptácie ľudí na meniace sa podmienky, technologický pokrok, pomer medzi využívaním „čistej“ a „špinavej“ energie... Ako v knihe Skeptický ekológ, ktorá zdvihla žlč viacerým environmentalistom, poznamenal dánsky štatistik Bjorn Lomborg, počítačový model nie je krištáľová guľa. Aké dáta zadáte, taký výstup dostanete.
Medzinárodný panel OSN pre klimatické zmeny prestal pre neistoty v modelovaní publikovať prognózy a nahradil ich variantnými scenármi vývoja. Doterajšie prepočty nákladov v pomere k HDP dosahovali zväčša jednociferné čísla. W. Nordhaus ich v často citovanej práci projektoval od nula percent v súčasnosti po tri percentá HDP v roku 2100. Za dôležitého predpokladu, že ľudia neurobia nič.
Sternova správa sa k tejto analýze priamo hlási. Ako teda prišla k číslu päť až dvadsať percent HDP „odteraz až navždy“? Znásilňovaním dát. Jeden z jej zdrojov bol špekulatívny text Wiliama Nordhausa a Josepha Boyera z roku 2000. Odhadli v ňom náklady globálneho otepľovania ďaleko do budúcnosti. Sami autori upozornili, že odhad nemožno brať doslovne.
Povedané nediplomaticky: projekcia na sto rokov je špekulácia, projekcia na dvesto rokov je astrológia. Za predpokladu, že „ľudstvo neurobí nič“, sa náklady v takomto modeli znásobujú. Z nula percent dnes, troch percent o sto rokov je razom štrnásť percent HDP o dvesto rokov.
Ako v komentári pre Wall Street Journal napísal B. Lomborg, Sternova správa vlastne predpokladá, že ľudia budú dve storočia nezmeneným tempom chrliť do ovzdušia oxid uhličitý. A nečinne sa prizerať, ako im majetok ničia tornáda, domy sa strácajú v mori a poľnohospodársku produkciu pustošia extrémy počasia. Je to asi také realistické, ako keby niekto pred dvesto rokmi prognózoval, že v roku 2006 budú vlaky stále ťahané parnými lokomotívami.
Ani to nestačilo. N. Stern zvýšil náklady o dosiaľ nekalkulované riziká – vyššie škody, hrozivejšie katastrofy, epidémie či slabú adaptáciu ľudí na vyššiu teplotu. Už tak špekulatívny odhad potom anualizoval, teda rovnomerne rozpočítal na každý rok. Napokon výsledok prerátal, vychádzajúc z premisy, že na menej rozvinuté krajiny majú náklady relatívne vyšší vplyv ako na vyspelé – ekvivalent tvrdenia, že jeden dolár má väčšiu hodnotu pre chudáka ako pre boháča. Dvadsať percent HDP bolo na svete. Ľudstvo si mohlo vypočuť posolstvo, že mu „odteraz až navždy“ hrozia škody rozsahom porovnateľné so svetovými vojnami minulého storočia.
Charakter nákladov
Druhý, ešte väčší zádrh v katastrofickej literatúre dôsledkov klimatických zmien sa schováva v charaktere nákladov. Laik si pod nimi predstaví tradičné pojmy – poľnohospodárske škody, náklady na ochranu pred záplavami, starostlivosť o vodné zdroje, výdavky na energie. Niečo, čo sa bežne vyčísľuje v peniazoch.
Ale svet globálneho otepľovania je obývaný ezoterickejšími, takzvanými netrhovými sektormi. Ide o oblasti, pre ktoré v súčasnosti neexistuje trhová cena, lebo ľudia v praktickom živote nepovažujú za potrebné ich oceňovať. Väčšina objemu nákladov vyčíslených v Sternovej správe patrí práve do špekulatívnej kategórie netrhové sektory a riziká katastrof.
Netrhové sektory sú povestná Pandorina skrinka ekonomických dôsledkov globálneho otepľovania. Fantázii sa tu medze nekladú. Akademici modelujú a vyčísľujú „spoločenské“ náklady stresu z tepla, vysušenia močiarov, zničenia koralových útesov či iných zmien v ekosystéme, straty biodiverzity, regionálnych kolapsov, vojen o vodu a podobne.
Nič proti, sú to vážne veci. Ale opatrnejší ekonómovia upozorňujú na priveľkú neistotu kalkulácie a prognózovania netrhových sektorov. Jedna vec je apelovať na ľudí a upozorniť na ekologickú ujmu spôsobenú zničením koralových útesov, druhá vec vymyslieť si pri ekonometrickom modeli exaktné ocenenie takejto straty v peniazoch.
Čo o hrozbách hovoria hraničné náklady
Okrem odhadu nákladov spôsobených globálnym otepľovaním ponúka správa Nicholasa Sterna riešenie. Prevencia pred katastrofou si vyžaduje, aby ľudstvo začalo investovať ročne na vlastnú ochranu jedno percento globálneho HDP.
Na prvý pohľad to vyzerá ako dobrý obchod. Stačí minúť jedno percento svetovej produkcie a zabráni sa škodám niekoľkonásobne vyšším. Problém je, ako upozornil napríklad environmentálny ekonóm Richard Tol, že porovnávanie celkových nákladov klimatických zmien a celkových nákladov na prevenciu je zavádzajúce.
Akékoľvek mysliteľné investície a obety (teda nie návrat ľudstva do jaskýň) v tom najlepšom prípade dokážu globálne oteplenie spomaliť, nie zastaviť. Benefity vyplývajúce z boja proti otepľovaniu sú teda nižšie ako celkové náklady spôsobené klimatickými zmenami.
R. Tol zároveň argumentuje, že väčší význam má porovnávať hraničné hodnoty. Na to ekonómom slúži koncept marginálnych spoločenských nákladov na jednu tonu oxidu uhličitého. Vyjadruje, aké dlhodobé škody v dnešných cenách spôsobuje každá dodatočná emisia skleníkového plynu do atmosféry. V článku z roku 2005 urobil R. Tol prehľad doterajších kalkulácií.
Podľa nich je nepravdepodobné, aby súčasná hodnota nákladov klimatických zmien prekročila 14 dolárov na dodatočnú tonu oxidu uhličitého, a pravdepodobne je oveľa nižšia. Odhad Sternovho tímu hovorí o 85 dolárov na tonu, teda vysoko nad akýmkoľvek doterajším akademickým konsenzom (ak nejaký existuje).
Čo tieto čísla znamenajú? Jednoducho povedané, znižovať emisie má význam, kým náklady na eliminovanie dodatočnej tony oxidu uhličitého nedosiahnu hraničnú škodu znečistenia, povedzme 14 dolárov. Jedna možnosť je, že znečisťovateľ by túto sumu zaplatil v podobe uhlíkovej dane. Ale v skutočnosti to nie je také jednoduché. Daň by znížila reálne príjmy ľudí, ovplyvnila by ekonomickú aktivitu, otázka je, či by ju štát kompenzoval znížením iných daní a podobne. Optimálna výška takejto dane teda nie je 14 dolárov, ale menej.
Okrem toho, i koncept marginálnych spoločenských nákladov je postavený na sporných základoch – od spoľahlivosti modelovania, cez váhu a výpočet škôd v trhových aj netrhových sektoroch (ekosystém, biodiverzita) až po výber diskontnej sadzby. Skrátka, neistota je priveľká na robenie unáhlených politických rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú súčasný aj budúci blahobyt.
Človek, samozrejme, do kalkulácie dokáže zahŕňať rôzne faktory, javy a veci. Deje sa to zväčša prirodzene – ropa bola odporná čierna tekutina, kým sa neprišlo na jej energetické využitie. Stala sa statkom, ktorému ľudia priradili peňažnú cenu. Pravda, aj sama príroda sa stáva hodnotou, ktorú treba pri individuálnych i politických rozhodnutiach zohľadňovať.
Potiaľ je to poriadku. Ak ekológovia vysvetľujú, aké dokázateľné dôsledky má ľudská činnosť na životné prostredie – teda s istým nie príliš vzdialeným odstupom času aj na súčasné a budúce generácie –, ľudia dokážu o nebezpečenstve rozmýšľať. A zmeniť správanie natoľko, nakoľko budú považovať dôsledky za vážne. Nepochybne je to jednoduchšie pri ohrození bezprostredného okolia ako pri nedostatočne preskúmanom fenoméne globálneho otepľovania.
V prípade konkrétnej škody vlády i jednotlivci konajú spôsobom, o ktorom možno argumentovať a merať, či je spoločná akcia užitočná alebo účinná. V globálnom meradle je diskusia komplikovanejšia a oveľa menej praktická. Ale práve tu si našli environmentalisti a ambiciózni politici agendu, ktorú presadzujú nezriedka lživým alebo zavádzajúcim spôsobom.
Tvrdia, že milujú prírodu, ale zároveň pohŕdajú ľuďmi, ktorí – povedané jazykom fanatikov – podľahli konzumnému štýlu života pod vplyvom Američanov, liberálov a kapitalistických vykorisťovateľov. A riešia dilemy, či má Afrika právo na hospodársky rast aj za cenu zvyšovania emisií oxidu uhličitého. Ako keby mal o tom právo rozhodnúť nejaký panel OSN alebo ekologický kongres.
Hodnota nákladov
Tretí problém – nielen Sternovej – správy o dôsledkoch globálneho otepľovania je vôbec najdôležitejší. Odborníci to nazývajú diskusia o „spoločenskom diskontnom faktore“. Preložené do ľudskej reči: o spôsobe, ako prepočítať predpokladané budúce náklady na dnešné peniaze.
Diskontovanie tu hrá úlohu bulharskej konštanty – neexistuje objektívne číslo, ktoré by pokrylo preferencie všetkých ľudí. No pre počítanie nákladov je rozhodujúce. Nie je jedno, či budúce hodnoty ekonóm diskontuje sadzbou nula percent alebo desať percent ročne. Sto korún z roku 2106 má pri nulovej sadzbe dnešnú hodnotu sto korún, pri desaťpercentnej sadzbe 0,0073 koruny. Sternov tím použil takmer nulovú diskontnú sadzbu. To tiež vysvetľuje, prečo jeho odhad tak vysoko prevyšuje doterajšie výpočty.
Popravde, ekonómovia sú v otázke „spoločenského“ diskontovania rozdelení. Do komplikovanej debaty sa zapojili mnohé svetové kapacity vrátane nositeľov Nobelových cien. Jedna skupina hlása takzvanú medzigeneračnú solidaritu. Tvrdí, že ľudia nemajú právo pripisovať potrebám budúcich (neexistujúcich) generácií nižšiu dôležitosť ako ich vlastným.
Používanie kladnej „spoločenskej“ diskontnej sadzby podľa nich vedie k podceňovaniu budúcich rizík a ich ignorovaniu. Robert Solow to raz vyjadril jasne: „Žiadna generácia by nemala byť uprednostňovaná pred inou... Medzigeneračné diskontovanie môžeme považovať za prejav ľudskej slabosti.“
Povedané priamo: keď ide o solidaritu, neexistuje priestor na slabosti, ako sú potreby žijúcich ľudí, ich individuálne problémy a súkromné preferencie. Znie to až neuveriteľne.
Správa Nicholasa Sterna (vľavo) vznikla na podnet vlády Tonyho Blaira.
Predpokladajú zvýšenie teploty do konca tohto storočia niekde medzi jedným a piatimi stupňami Celzia. Rozptyl preto logicky panuje aj v odhade ekonomických vplyvov.
Kým to hlásajú lobisti, ktorí majú nejaký hodnotový rebríček a snažia sa presvedčiť ostatných, možno sa brániť – skepsou, racionálnymi argumentmi a hlavne právom na vlastné hodnotové razenie. Ak sa však vedecké kapacity snažia takúto solidaritu objektivizovať, stávajú sa zvestovateľmi nového kolektivistického náboženstva – trvalo udržateľného rozvoja.
Dôsledky "solidarity"
Odporcovia bezbrehej solidarity s budúcimi generáciami upozorňujú, že tento druh altruizmu nie je taký cnostný, za aký sa vydáva. Jeho dôsledok je evidentný – čím viac sa „spoločenská“ diskontná sadzba blíži k nule (a ignoruje individuálne preferencie), tým väčšiu malthusovskú katastrofu z globálneho otepľovania vyrába. A tým je jasnejšie, že dnešní ľudia zahladení do vlastných problémov nedokážu výzve čeliť v rámci „trhových“ možností. To je potrebná výzbroj na volanie po globálnom „politickom“ riešení dôsledkov klimatických zmien. Od ekologických uhlíkových daní po Kjótsky protokol.
Ide o zvláštny druh solidarity: chudobných s bohatými. Ekonometrické modely vrátané tých, ktoré používal Sternov tím, predpokladajú výrazný rast bohatstva ľudí budúcnosti. Oprávnená je otázka, prečo sa má dnešná generácia vzdať nemalej časti blahobytu – ako to požaduje Sternova správa a mnohí ekologickí aktivisti –, aby kompenzovala vágne vypočítané škody budúcim, pravdepodobne podstatne bohatším generáciám. A prečo by na základe neistých prognóz mala prijímať ďalekosiahle a drahé rozhodnutia, ktoré sa môžu ukázať ako nesprávne.
Komentáre